šeltia
Pôvodným domovom šeltie sú Shetlandské ostrovy, kde bola po storočia využívaná k paseniu a stráženiu stád oviec. Je zrejmá blízka príbuznosť s kóliou, je považovaná za jej zakrpatenú formu, i keď v nej zrejme koluje krv aj pôvodných keltských ovčiakov. Drsné podnebie ostrova ovplyvnilo jej malý vzrast, rovnako ako i iných, tu žijúcich zvierat. V 20.storočí sa toto plemeno dostalo do Škótska, a jeho chov bol stabilizovaný. V Spojenom kráľovstve a Severnej Amerike je šeltia veľmi obľúbená, najviacej popularity sa jej však dostalo v Japonsku. Ako pracovný pes sa dnes využíva len výnimočne, je však nielen obľúbeným domácim psom a spoločníkom, ale taktiež výborným strážcom.
Šeltia sa na prvý pohľad podobá na dlhosrstú kóliu. Elegantná hlava sa od uší k nosu zužuje, ňufák je dlhý a mierne zaoblený. Oči sú mierne zošikmené, majú mandľový tvar a tmavohnedú farbu. U jedincov so sfarbením blue merle môžu byť oči modré. Uši sú malé, v pokoji ležia položené dozadu, pri vzrušení sú vzpriamené so sklopenou špičkou. Telo s hlbokým hrudníkom a rovným chrbtom je primerane dlhé. Dobre osrstený chvost je dlhý, v pokoji je zvesený, pri pohybe je nesený mierne hore.
Srsť je zložená zo dvoch vrstiev, krátkej, hustej a mäkkej podsady a dlhej, rovnej a tvrdej krycej srsti. Sfarbenie srsti môže byť pieskové, v odtieňoch od svetlej až po mahagónovú, trikolornej, kedy prevládajúca farba je čierna s trieslovými znakmi a troškou bielej farby, čiernobielej a blue merle, kedy sú na modrom podklade čierne znaky. Srsť šeltie je nutné najmenej dvakrát týždenne dôkladne prečesávať a vykartáčovať, v období pĺznutia by sa srsť mala česať denne. Za ušami sa zvyknú tvoriť chumáčiky. V oblasti labiek je nutné srsť zastrihovať.
Svojmu pánovi je veľmi oddaná, je priateľská aj k celej jeho rodine a deťom. K cudzím ľuďom je však nedôverčivá a uzavretá. S ostatnými psami a domácimi zvieratami vychádza väčšinou dobre a nevyvoláva konflikty. Pokiaľ s deťmi vyrastá, je im najbližším kamarátom. Vo vzťahu k nim je veľmi trpezlivá, tolerantná a opatrná. Pokiaľ však nie je šeltia na deti zvyknutá, vyhýba sa im.
Šeltia je inteligentný a bystrý pes, rada sa učí a je aktívna, jej výchova teda nebýva príliš náročná a obtiažna. Ako u všetkých psov je nutná výchova k poslušnosti, u šeltia je pre jej radosť z pohybu a zamestnania veľmi vhodný výcvik obratnosti. Pretože je šeltia veľmi živý a temperamentný pes, niekedy sa môže na výcvik menej koncentrovať, preto je potrebný citlivý a trpezlivý prístup. Učí sa ale veľmi ľahko. Vyžaduje dostatok pohybu, rada behá a po svojich predkoch zdedila i veľkú radosť z práce, preto je dobré ju zamestnávať. Toto plemeno je veľmi hravé a aktívne do vysokého veku, šeltie rady skáču a aportujú. Vhodné sú najmä rôzne kynologické športy ako napríklad agility či flyball.
Šeltia je má družnú povahu a preto je lepšie chovať ju v byte, kde sa skoro stáva verným členom rodiny. Vďaka svojej odvážnej a pozornej povahe a pre svoju nedôverčivosť k cudzím ľuďom sa hodí na stráženie.
Pôvodne ovčiarsky pes určený na pasenie oviec je dnes chovaný skôr ako rodinný priateľ a spoločník.
Toto plemeno, ako rada iných, trpí dedičnými problémami. U šeltie je zvýšené riziko zlomenia kostí končatín, zažívacích problémov a očných vád.